Slzy sa pomaly tlačia vzadu,
za očami, ktoré zdobia
vrásky,
ich smútok bráni v prieniku
akoby už plakali dovnútra.
Zvierač sa mení vo zverák
nekompromisne stupňuje
objatie
akoby chcel z vnútra
vyžmýkať všetku nechuť.
Mozog rieši nerovnicu
gramatiky,
ktorá má viac neznámych ako
známych,
po 3 rokoch, od
amnestovaného je tu pomoc,
svedomie, vedomie už
nevládze odporovať.
Láska je nespochybniteľná
konštanta
„aj tak som nemal udeliť
amnestiu“,
prekvapenie zamestnáva
logiku,
ktorú sa snaží prehlušiť
výčitka.
Trpezlivosť ocitla sa pred
múrom,
so zvláštnym pocitom že ju
niekto sleduje,
náladu hýbu a menia ju
akordy,
spytujem a spochybňujem
vlastnú logiku.
Strácam prehľad v
rozhádzaných prioritách,
neviem za ktorý tím vlastne
hrám,
nešťastie sa ma snaží omotať
a ja sa za jeho prítomnosť
hanbím.
Pripadám si sám keď sa
poobzerám,
niet sa komu vyplakať na
pleci,
ťažko hľadám stratenú
dôveru,
ktorú som nechal na ceste k
tvojmu šťastie.
Nechcem sa pýtať znova
prečo,
ale aj tak sa pýtam bez
slov,
ticho sa snažím pochopiť
dôvod,
prečo slovo dokáže tak
ublížiť.
Aké je to mať naozaj z
niečoho radosť?
Márne pátram v spomienkach,
s hrôzou zisťujem že neviem!
Všetko mi pripadá ochrnuté.
No comments:
Post a Comment