Stojím ticho pred dverami do neznáma.
Neviem či ovládnem zvedavosť, svoju zlosť,
neviem čo za nimi nájdem a čo stratiť
musím.
Obavy z otvorenia ma napĺňajú, lákajú,
dráždia.
Toleranciu, pochopenie rozožiera nešťastie,
necítim, neviem, neviem cítiť, moja neschopnosť.
Srdce sa odmlčalo, oheň emócií vyhasol,
tlie však
niečo ma hreje a mne sa trasie ruka
na kľučke.
Vlhkej, slanej, lepkavej, ťažko ju pustiť,
ťažko ju držať.
Vidím rozmazane, nejasne, záblesky obrázkov,
realít,
nejasné črty za dverami, slepý som
od nedočkavosti,
najcennejšie môžu tie dvere zničiť, rozdrviť,
rozdupať.
V tejto cele vládne klaustrofóbia s mojou menovkou
krutou a tichou rukou z hĺbky môjho podvedomia.
Ruka kĺže po kľučke, ten chladný dotyk života a osudu.
obzerám sa v tme a chcem cítiť, znova milovať sa.
Znova a zhasnúť plameň zúrivosti, hnevu a zlosti
Utíšiť, udusiť a rozptýliť popol v XXXXXXXXXXXX
Dvere nie sú zamknuté, nikdy neboli, nikdy nebudú
neviem či sú skutočné,
ale nohy sa ťažko
hýbu.
Či môžem odísť a nechať si suvenír, pamiatku na nádej poslednú
zistím keď za sebou zavrieť budem musieť pre ten prievan,
že potom sa už neotočím, ale klopanie budem chcieť počuť,
iba si v nádeji chytím
prst, ako už toľko kráť v náhodnej panike.
S úzkosťou a nádejou, strachom, očakávaním aj nadšením
čo tam nenájdem? Neistý som si touto otázkou položenou.
Dúfajúc v to
lepšie zmierňujem ten dopad, následok,
dobrovoľné
nevedomý aj seba, aj teba, aj reality čelenej.
Vedome nedobrovoľný
účastník konkurzu na budúcnosť,
voľnobehom sa to
vyrieši, želanie je či klam druhý v poradí?
Výsledok
permanentný? Matematika z ktorej prepadám.
Opúšťam ríšu
snov, tápam, hmatám s fóbiu zo samoty.
V spoločnosti
niekoho, asi výplod fantázie ďalší v rade?
Niekedy to všetko
zlé, je lepšie pre zachovanie rodu,
nevedieť ma mätie
v temnote, ale mávam na odchod slepote.
Poslednú vetu sem
napíše až čas, až zajtra, až spolu budeme.
No comments:
Post a Comment