Bezsenné dni,
kruhy pod ťažkými
očami.
Premárnené noci,
telo znavené
výčitkami,
ten krok tú cenu
nemá.
Ja hľadím do
budúcnosti,
nevidím Vašu
vôlu.
Svoju celu som
obmäkčil,
časom sa
z nej stane skala,
stratil som
v ústach chuť,
ten šum mieša
mojou vôlou.
Letargia pod
bodom mrazu
a duša ako
pod hypnózou,
iba zaklínadlo
otvorí mi oči.
Nevnímam miestami
nič,
sklenený pohľad,
ktorý nevidí.
Každý deň pár
hodín bdiem,
diaľka stáva sa
relatívna,
v hĺbke sa
môžem zblázniť.
Strach je pôvod?
Spánok začína byť
závislosť,
nemôžem viac,
ale musím menej.
Kombinatorika nie
je kamarátka pre život.
Absencia duchovna
začína byť
enormná,
nemôžem plniť
džbán bez dna.
Medzi dvoma pólmi
vyberám
a omyl už
nemôžem viniť.
Iba sa činiť.
No comments:
Post a Comment