Cítim sa ako
v krajine zázrakov,
kde jediný
neovládam reč.
Keď k Vám
hovorím nerozumiete,
nepočujete, vaše
mysle sú preč.
Neveríte lebo to
vo Vašom svete
nevidíte iba tam
ticho poslúchate,
nedokážete
rozoznať výkrik o pomoc,
prosbu, pomocnú
ruku vo vrecku máte.
Ale Váš svet je
neprístupný stále,
chráni ho opona
normality,
stále zatiahnutá
ako mysle stáda,
v istote
straty v dave anonymity.
Hlava mi padá do
rúk znova a znova,
keď zúfalstvo
chytá života opraty,
bolesť
v hrudi naháňa mi hrôzu
a chuť
nemusieť už trpieť žiadne straty.
Topeniu bráni
odpor k promilentom,
tíšiť hnev, držať
jeho uzdu zatiaľ sa darí,
spásu nenachádzam
v známych miestach,
na kolenách slané
sú všetky dary.
Vykúpenie cez
zrkadlo preniknú prsty,
dotyk ktorý
nabudí všetky zmysly.
Svoju tvár
nastavila mi minulosť,
začínam, klapky
z očí mi už zmizli.
Koľko stôp
zanechám, zničím a objavím,
oprava, výmena
súčiastok až určí.
Obroda
v zmysle tela a jeho duše,
pravda jediná je,
že strach ma stále mučí.
No comments:
Post a Comment