Čas letieť
pominul, zmenil sa na trhací kalendár,
chvenie vnútorné
nechá Richtera v hanbe ukrutnej.
Bezmocnosť
spraviť ten očakávaný krôčik do tej
mojej dimenzie,
tak vysnívanej v jasných kontúrach.
Pocit povstal z dekády
úpadku do stále hlbšej kómy,
cit sa postavil
na odpor logike hlasu večne ukecaného.
Nespravil som
krok, z dôvodu ktorý dúfam že neklame,
nechcem žiadnu
bezdrôtovú lásku v miliónoch pixeLOVE.
Všetky tie životy
presnívane sú geograficky nezávislé,
opak je úbohý
pokus klamať telom seba aj obecenstvo.
Uhlíky
pochybností tlejú iba silou zvyku a z povinnosti,
umierajú
v novom začiatku, skonajte v kŕčoch bastardi.
Dekáda ohňa sa
končí, podľa teba po 34 ročnej vojne,
obdobie vody ako
vravíš bude teraz vládnuť v tejto ére.
Ak nemôžem klamať
iným, neoklamem ani samého seba,
či prídem aj
o slovo ukážu ručičky, keď prejdú závrate.
Aj ona to vie, aj
ona to chce, ty sa modlíš k väčšine zas,
pokrytectvo tebe
tak hnusné a pritom ho nosíš na duší.
Koľajnice vedú ma
tým správnym smerom domov asi,
SRDCE som získal
späť, v okamihu, z tmy, ničoty, prázdna.
Vítam sa do tohto
dňa a prajem si krásne ráno aj ten deň,
môj spánok večer
bude na svojom mieste, tom správnom?
Podať pomocnú
ruku si musím iba ja sám si musím veriť,
lebo inak
budúcnosť nebude nič viac ako úbohé dohady.
No comments:
Post a Comment