Citove klamy, written in 2005

zaprášený cit, ale pevne vrastený a živý,

možno trocha zabudnutý časom … a beznádejou,

jej vietor z neho zmietol prach pochybnosti,

a rozhorel znova túžbu po stereo večnosti.

úsmev v očiach, tak výrazný,

dotyk ruky tak jemný, piče ...

obyčajné výkaly plavajuce v mozgu,

ktory by sa mal topit v stasti,

ale topi zvysok v nespracovanej

myslienkovej potrave,

ktoru vyvracia bez ohladu na seba,

dookola cistim jeho nestraveny bordel,

pre ktory vidim prilis vela

a to co vidiet chcem,

v tom mi zavadzaju zvratky

minulostou zazrane hlboko do svedomia,

z ktoreho vysavaju cas,

ktory chcem venovat tebe ...

srdce vsak bije ovela silnejsie,

nato aby ho niekto zastavil,

ho musi vypnut navzdy,

svedomie nezvladne ten boj,

rozum to vzda v prvom kole K.O.,

pretoze tuzba je taka silna,

ako nikdy predtym,

... tuzba po tebe ..., byt s tebou ..., drzat ta za ruku,

je vacsia ako chut cloveka prežit,

je silnejšia ako sila ľudského vedomia,

rastie, rýchlo, bez kontroly ...,

... bez samoty ..., úplne nahá a celá tvoja!

doslov ...? (... asi k sprostosti a naivite ...) 21.7.2005

.... hlavne bez dovodu a bez rozumu,

plachy umysel najst zivotne stastie

a krasa pohladu so slepou tuzbou

skoro zabila „to“, zrodene z tmavej minulosti

a hladu po buducnosti a zivote ako takom.

dve duse skoro rozdelil malicherny splaseny citik,

ktory sa prizivil na strachu a neistote,

pohlad do seba bol taky hnusny,

az som citil nenavist voci vlastnej dusi,

klopanie na dvere, za ktorymi je svet radov a zastupov,

aj ked mi dvere pribuchli pred zasnivanou tvarou.

stacilo sa otocit, tak malo aby som uvidel najviac.

otocil som sa chrbtom k svojej tuzbe milovat zivot a „ju“

otravil som sa vlastnym rozumom a falosnym citikom

a musel so vyzvracat všetku realitu snov,

aby som zistil, to co som daávno vedel ...

... to ze nechcem vediet nic ... iba zit a milovat!