nachadzanie novych smerov a moznych cielov,
je znemoznene ventilatorovym efektom oci a hlavy,
ktore sa v jednom kuse tocia a obzeraju dozadu,
miestami vidno len rozmazany vytoceny pohlad,
z ktoreho sa mi kruti hlava a mam pocit,
nepritomnosti v tejto sutazi o to,
kto prvy bude ochotny zase hazardovat so svojim svedomim,
napriek rozkopanemu chodnicku, ktory prekonal
v opojeni jednotlivych noci v sklenenom svete
chuti,
kvapiek zabudnutia, splachovanych v pravidelnych
intervaloch,
cestujuc do celeho sveta cez cele telo a dusu.
zufale hladanie znacky nasich buducich rozhodnuti,
synonymum k omylom, ktore nenavidime a predsa
ich hladame,
v slepej nadeji, ze dalsi krok bude ten posledny
a ze ten predposledny bol poslednym krokom do prazdnej
kaluze,
osolenej nadejami, tuzbami, snami a vsetkym co vychadza
zo svalu sklamania.
kazdy ciel na dohlad, na dosah keby sme sa netocili
a nestracali z dohladu svoju tuzbu a svoju
prave ja.
problem brani ako ciel, ciel ktory berieme ako problem,
koli zbytocne stiahnutemu zadku a zlosti
z potknuti,
ktore nam beru sily, ktore nam ich davaju.
kruh, v ktorom nesmieme chodit dookola,
ale priecne vybehnut za hranice strachu vcerajsich zazitkov
oproti bielej paske, ktoru strhneme svojou dusou
a od unavy padneme do naruce buducnosti
a svojej vlastnej osoby, bez otacania
a zlakinania sa buduceho obrazu svojej minulosti
alebo minuleho odrazu svojej buducnosti.
pohlad do a hlavne pred seba,
vrati do reality chut znova sa stat sam sebou.
No comments:
Post a Comment