Neche sa ti ist,
Ked okolo teba su mladi ludia
Nechse sa ti na ten byt ist,
pretoze ta nepravom, za malo ta sudia.
Tak pod uz dzidzi, nie prec
len to rise tak smutne hnusnej,
kde kazdi z nas len pise a dufa,
ze je to spravne co robi v pivnici dusnej.
Zostan zijuci v prazdnote
plnej jedinecnych bohatych a
mozno prchkych nadeji
v realite plnej vsetkych (bez)vyznamnych potrieb.
Ved bol si studentom
a mal si velke oci
a krasny sen vtedy ke obliekol si sako
a uvedomil si si ze prisiel ten den.
Ano si stale mlady, mozno chvilu, mozno navzdy
uvedom si, dni je len par
a nie su ani tak dlhe, prelet, zblazni sa ako nikdy,
opi sa, okupaj a mozno sa aj spar,
spar sa so svojimi snami, ktore nas drzali pri vedomi
a zivili nase hladne duse
„ten den“ je za nami a zacinaju hody, kopa zradla,
ktoreho sa nikdy neprejeme, mozno nam bude z neho zle,
ale nikdy ho nebudeme mat dost.
Ta kopa zradla ste vy, vy na ktorych mi zlezi
a mam vas rad,
no jedneho sa bojim, ze pride chivla, kedy mi zmiznete
ako bezvyznamny smrad (prepacte),
aj ja sa bojim, mam velky strach,
ze raz perstane mi chutit, ni ena dne ale celkom
ked nastane mojej mysle krach,
ja bude zu len smutit za tim co bolo aj mohlo byt,
pretoze sa vrhame do strachu a beznadeji,
ktore vobec nemaju vyznam,
lebo my tu bedme vzdy a nejaky zasrany koniec
je len chaba snaha skoncit …,
koniec? Nikdy nemoze prist koniec
ved vsetko je vec nas
a ak pride ten cas ked bude koniec
bodkou bude z ruzi veniec,
ten veniec vsak nebudeme viazat my,
ale nasi blizki, mozno nase mami,
ktore vida v nas len karieru
co nidky nepride, fuck
nie je nam sita na mieru, ved ziadni z nas nie je vrak,
lenze sme otroci nasich tuzob,
ktore budu tvorit ten veciec,
ale nam bude stacit ak ho bude tvorit pochopenie,
lebo len to nam mozno chyba, hlavne voci sebe samym.
Chcem podakovat otcom, mamam
za vsetko co v sebe mam
chcem podakovat vsetkym vam,
ze vas mam.
Vela vdaky vsak skodi ak ked je uprimna
nie vzdi sa to totozi hodi, vo mne slnko zhasina,
ako svetlo v nasom byte,
ved ziarovku nespasite.
Lenze ta ziarovka spasi nas, stlacis vypinac zivot,
ktory v nas zapali, vlastne len posilni
naboj stale sa osierat a verit, ze toto vsetko
nie je len hlupa nahoda, ale nieco viac, ovela viac.
Zivot je same klamstvo, klamstvo, ked nieto pove ti,
ze ta ma rad, prosim nikto, nikdy neoklamte ma na sto krat.
Nad tymto papierom otvoril som city,
mimo nich nie si ani ty
A co? Co su city? Zbierka prehnitych spomienok,
nicia tvoje krasne vnutro aj tvoj rozum,
Mozno zbiti a hasia lasky plamienok,
co zapali sa trochu viac, ked mas moznost tak ho zhas.
Hasim ho uz pekne dlho,
nie kazdy ohen sa rozhori hned,
ale ak sa chyti nikto ho nedokaze uhasit,
lenze da sa tu este vraviet o laske (ci citoch)?
O laske je prazdna veta,
kazdi lubil, bude lubit, sklame sa,
kazdi raz v problemoch citov lieta,
az kym neutopi sa (naucte sa “plavat”).
Plavba je tak krasny let v oblakoch ruzovo sladkych,
ziadneho neba vsak niet tam,
kde stracame sa v srdciach odporne plytkych.
Podme pre na cestu daleku podme a opime sa
Z pocitov mozna a koli podpisom,
ktore su vryte v nasich blaznivych srdciach,
pre ktore sa vrchame do hlbok. Oni jedine nam vsak davaju kridla,
ktore nepristrihne ani smrt.
Smrt, to „nezne“ slovo, pri ktorom zbavis sa problemov,
vtedy ludia uvedomia si, ze za nieco si stal,
smrt, ked pride k tebe domov,
prichadza ten cas aby si sa bal.
Bat sa smrti, prepacte bojim sa mozno lasky,
mozno blondatej krasky
a mozno sa bojim seba to vsetko zvykne boliet,
ale bat sa smrti, to ako bat sa jasneho neba.
Dvere, je to problem ak na raz smrt na na zaklope,
proste jej neotvorim a budem chodit oknom.
Raz ju to bavit prestane, lenze bez nej
by sa zivot stal rovnou, dlhou dialnicou nikam.
Dialnica, ako ked by som na nej stal
a niekam stopoval,
stpoval ako taky po zradle pes.
Verte mam z toho mensi des.
Rad by som sa vratil spat, na tie krasne miesta,
kde kamiony brazdia spusty ciest, kde svet je lahky a maly, kde si sam , ale nie osamely,
kde slnko svieti krajsie, kde dazd pada pomalsie, kde aj laska zda sa biedna,
ved tvoja cesta je len jedna, ta na ktorej spoznas seba sam a zistis, ze domov nie je klam.
Preco klameme sami seba, preco sa klamat nechame.
Zivot je klam a jedina prevda a ten rozdiel je casto nepatrny,
preco jedini ludia ktori by nas mali pochopit,
nam nicia vlastne a najuzasnejsie dielo na svete.
Sice mozno sme len zaslepeni niecim coho sa nezbavime.
Slepota nemoze by zabrana, nemoze byt ocelova retaz,
ktora nebude nas nikam pustit chciet.
Musis bojovat a vytrhnut aj srde,
na ludi aby si im dokazal, ze je vruce.
pozn.: napisane na strednej skole, roky 1997 - 1999, za spoluprace Bullyho a T.Pechera
